Môj príbeh   matematiky

Nepamätám si presne, ale asi sa to začalo už v škôlke. Už vtedy nás súdružky učiteľky viedli hravou formou k matematike. Mali sme takú zelenú tabuľku a tam sme mali dve množiny a umiestňovali sme tam rôzne farebné tvary - štvorce, kruhy, trojuholníky. Páčilo sa mi to.

V prvej triede sme mali dobrú učiteľku ktorá nám písanie číslic vysvetľovala zábavnou formou, napríklad dvojka bola labuť, lebo sa tak na ňu podobala.

Samozrejme že pribudlo počítanie. Ťažšie príklady začali prechodom cez desiatku. Možno aj preto som mal v druhej triede na polroku dvojku z matematiky. :)

Vo štvrtej triede, keď sme sa učili násobiť desiatimi a súdružka učiteľka skúšala pravidlo: "Ako sa násobí číslom 10?" No a to bola moja prvá 5 z matematiky, na ktorú si budem pamätať celý život. Nie že by som to vtedy nevedel, veď je to jednoduché - pridáte na koniec čísla len jednu nulu. Problém bol však v tom, že som to nepovedal. Ja som si to len myslel. Zdalo sa mi to také jednoduché, že na toto sa hádam pýtať nebude. Ale pýtala sa.

Na druhom stupni ZŠ sme mali prísnu triednu učiteľku, ktorá nás učila matematiku. Čo prísna, bola veľmi prísna. Nás však veľa naučila. Nemal som len jednotky, ale aj dvojky, ale nikdy som nebral dvojky za zlé známky. A ani doteraz to tak neberiem. Hlavné bolo, že matematiku sa nebolo treba veľmi učiť. Stačilo ju pochopiť, vypočítať si nejaké príklady na domáce úlohy a bolo vybavené. Smer ihrisko!

Myslím, že zlom na základnej škole nastal vtedy, keď sme sa učili rovnice. Nerozumel som im. Ani mi to zo začiatku veľmi nešlo. Pamätám si, ako si vtedy otec so mnou sadol za jedálenský stôl a snažil sa mi to vysvetliť: "Keď prechádza číslo na druhú stranu rovnice, tak mení znamienko". Aj tak som tomu nerozumel. Naučil som sa to a pochopil som to až neskôr. Inokedy, keď sme sa učili zložené zlomky, tak mi zas povedal: "Veľký bije malého", čo je v podstate taká pomôcka, či "hack", že robíme súčin vonkajších čísel a delíme súčinom vnútorných čísel.

Raz ma súdružka učiteľka v 6. alebo 7. triede vybrala na matematickú olympiádu. Myslela si, že budem dôstojne reprezentovať základnú školu. No ja som zo štyroch príkladov vypočítal jeden a druhý som sa pokúsil počítať, ale nešlo to. Tak som čakal na koniec. Ešteže tam boli obložené chlebíky. :)

Myslím si, že to čo sme sa naučili na základnej škole, bolo to najdôležitejšie, čo sme potrebovali aj v živote: sčitovať, odčitovať, násobiť, deliť, rysovať a samozrejme to najdôležitejšie - rozmýšľať.

Nebol som najlepší žiak a preto som si ani netrúfal ísť na gymnázium. Na stavebnej priemyslovke v Banskej Bystrici sme pokračovali so stredoškolskou matematikou. Mal som pocit, že to najdôležitejšie a najpotrebnejšie som sa aj tak naučil na základnej škole. Jasné pribudli nám tam ďalšie náročnejšie úlohy, funkcie, komplexné čísla, analytická geometria a iné, ale tie základy, ktoré sme dostali na základnej škole boli kľúčové. Maturita z matematiky prebehla bez problémov. Keď sa spolužiaci pýtali pani učiteľky, že načo im to bude, tak odpovedala, že asi na nič, ale keď budete mať deti, tak túto inteligenciu zdedia po vás.

Ďalší zlom nastal na vysokej škole, resp. univerzite. Začalo to funkciami, limitami, až sme prišli po derivácie a integrály. Väčšina z nás študentov tomu nerozumela, len sme odpisovali z tabule tie čiarky (derivácie) a kvačky (integrály) a našou úlohou bolo to odpísať skôr, ako to prednášajúci profesor zotrel z tabule. Potom som si vstúpil do seba a uvedomil si, že takto to ďalej nepôjde a musí si človek k tomu sadnúť, rozmýšľať, počítať, počítať a znova počítať. A tak sme na internáte sedeli všetci traja spolubývajúci na posteliach, lebo sme mali len jeden stôl, a počítali sme do neskorého večera príklady. Tak sa nám to podarilo zvládnuť, pretože pre nás "negymnazistov", bola matematika najväčší problém, a ako sa hovorí najväčšie "sito". Samozrejme, čím ďalej, tým sme tam mali ťažšie úlohy - integrály dvojné, krivkové, parciálne derivácie, Furierove rady, testovanie hypotéz – veci, ktorým v podstate nikto zo študentov nerozumel.

Keď to zhrniem, najkrajšia matematika bola na základnej škole a výsledkom celého tohto procesu je vlastne naučiť sa rozmýšľať, používať vlastný rozum, znázorňovať si veci, riešiť problémy. Takže nejde čisto len o matematiku, ale o analytické rozmýšľanie, presné vyjadrovanie, riešenie problémov, ktoré sa vyskytnú v bežnom živote na každom kroku.

S matematikou sa stretávam v podstate celý život. Nie to len moja práca ale je to aj moja láska. Želám vám aby ste si ju obľúbili aj vy a mali z nej radosť.